Tak trochu iný Nemec – auto, ktoré sa nesnažilo robiť zo seba výkladnú skriňu technológie, ale zároveň ste pri ňom nemali pocit, že šetríte na nesprávnom mieste. Omega B s motorom 2.5 V6 a automatickou prevodovkou bola ukážkou toho, ako to vyzerá, keď sa Opel snaží spraviť niečo serióznejšie. Na jednej strane sedan s zadným náhonom, ktorý znie na papieri skvelo. Na strane druhej výkon okolo 170 koní, ktorý vás síce nevtlačí do sedadla, ale aspoň sa pri tom necítite ako v bežnom rodinnom voze.

Poctivý sedan s jemným náznakom prestíže

Opel Omega B bol tak trochu autom pre tých, ktorí sa cítili byť nad úrovňou obyčajných rodinných áut, ale zároveň neboli pripravení (či už finančne, alebo psychicky) na vstup do sveta prémiových značiek. V tom čase to bolo auto pre ľudí, ktorí sa chceli odlíšiť od davu, ale zároveň nepotrebovali každý deň dokazovať svetu, že na to majú.

Pod kapotou tejto verzie sa ukrýval atmosférický 2.5-litrový V6 motor – solídna voľba pre tých, ktorí chceli trochu dynamiky, no zároveň nechceli drasticky navyšovať svoj rozpočet na palivo. Spojenie s automatickou prevodovkou ešte viac potvrdilo, že Opel sa snažil osloviť vodičov, ktorí preferovali pohodlie pred surovou jazdnou dynamikou.

Jednoduchý šarm 90. rokov

Na ceste bola Omega B príjemne komfortná. Tuhý podvozok, zadný náhon a šesťvalcový motor síce naznačovali, že by sa mohla trochu rozblázniť, ale realita bola umiernenejšia. Bol to sedan, ktorý sa snažil byť príjemný na diaľnici, zvládal rodinné presuny a pritom sa nebál občasného ostrejšieho rozbehu na semafore. 

Ale že by vám Omega B 2.5 V6 ponúkla adrenalínový zážitok? Ani náhodou. Dizajn? Tak trochu nenápadná elegancia. Žiadne výstrelky, žiadne divoké tvary. Opel si povedal, že spraví auto, ktoré bude vyzerať dôstojne aj po rokoch – a to sa podarilo. Interiér sa nesnažil byť výnimočný, ale skôr praktický. Slušné sedadlá, prehľadná palubná doska a materiály, ktoré možno neohromia, ale tiež sa nerozpadnú po pár rokoch.

Opel – značka, ktorá nie je pre každého, ale má svojich fanúšikov

Opel je tak trochu zvláštna značka. Nepatrí medzi tie, ktoré by fanúšikovia velebili na automobilových fórach, ale zároveň sa nájdu ľudia, ktorí túto automobilku rešpektujú. Ja k Opelu cítim zvláštnu dávku uznania – nie preto, že by som ich modely miloval, ale skôr preto, že vedia robiť solídne autá bez toho, aby si na niečo hrali (s poľutovaním však musím oznámiť, že po odkúpení koncernom PSA a teraz už Stellantis značka stráca svoj punc a pomaly sa z nej stáva koncernová šeď).

Omega B je toho dôkazom. Auto, ktoré možno nevzbudí okamžité nadšenie, ale keď sa naň pozriete s odstupom času, zistíte, že malo niečo do seba. A práve to je jeho kúzlo – žiadna snaha o dokonalosť, ale poctivá snaha o lepší štandard, než na aký boli bežní vodiči zvyknutí.

Model, ktorý nikdy neohromil, ale vždy slušne slúžil

Keď dnes vidím Omegu B, musím uznať, že je to auto, ktoré jednoducho patrilo do svojho obdobia. V 90. rokoch bola presne to, čo si mnohí ľudia vedeli predstaviť ako "lepší sedan" – auto pre tých, ktorí sa necítili na luxus, ale tiež nechceli jazdiť na lacnom Daewoo. 

Jej miesto v histórii nie je o búrlivých príbehoch ani rekordných výkonoch. Je to skôr príbeh auta, ktoré malo byť lepšie než priemer, no zároveň sa nesnažilo ohúriť každého. A práve v tom spočíva jej skrytá charizma. Ak si dnes kúpite Omegu B, robíte to preto, že chápete, o čo Opelu išlo – o auto, ktoré nezabodovalo výnimočnosťou, ale poctivým prístupom. A to je niečo, čo treba vnímať s rešpektom.

Aj keď si tento konkrétny kúsok už našiel svojho majiteľa, sledujte webstránku, kde pravidelne ponúkajú podobné youngtimery – možno práve na vás čaká ďalšia automobilová legenda!