Vo Forde zistili, že meno „Scorpio“ znie drahšie ako „Granada“

Ford Scorpio prišiel na trh v roku 1985 ako náhrada za Ford Granada, čím vznikla situácia, kedy sa automobilka tvárila, že vymyslela niečo úplne nové, no zákazník vedel, že ide len o pokračovanie v tom najlepšom z deväťdesiatkového autoindustrálneho myslenia: urobiť auto veľké, mäkké a nedramaticky schopné.

Verzia Ghia Executive predstavovala top výbavu pre tých, ktorým prestalo stačiť, že majú štyri dvere. Ľudia s Ghia mali navyše zamatové sedadlá, digitálne hodiny a elektricky nastaviteľné zrkadlá – v roku 1994 to bol technologický stredovek so zlatými rámami.

Scorpio sa v tomto výbehovom období snažilo pôsobiť relevantne, ale zároveň vyzeralo ako kríženec medzi strednou triedou a tajomníkom UV KSČ na dôchodku. A v tom bolo to čaro. Nikto si nebol úplne istý, pre koho je to auto určené. Ale každý sa tváril, že naň nemá.

Motorizácia, čo neohúri rýchlosťou, ale príjemne prekvapí vyrovnanosťou

Pod kapotou tejto verzie sa nachádzal atmosférický benzínový motor 2.9i V6 s výkonom 107 kW (145 koní) – niečo, čo dnes nevzbudí ani zdvihnutie obočia, no vtedy to znamenalo, že budete predbiehať Favorit nie na dvoch pokusoch, ale rovno. Spojený s automatickou prevodovkou, motor zaručoval plynulý, bezkonfliktný presun z bodu A do bodu B – ak medzi tým nebolo viac ako jedno strmé stúpanie.

To všetko v balení, ktoré síce nemalo žiadne športové ambície, ale ponúkalo komfortné plávanie cez výmole, tichý interiér, a sedadlá, ktoré by dnes automobilky predávali ako „ortopedické“. A ten slávny aerodynamický odpor CX = 0,33? To nebolo číslo, to bola misia NASA.

Statusový symbol pre tých, čo nechceli Mercedes, ale túžili po rešpekte

U nás sa Scorpio objavilo najmä po roku 1989, čo znamená, že automaticky spadlo do kategórie áut, ktoré vlastnili tí, čo mali kontakty, alebo vplyv na to, že si ho doviezli. Auto pôsobilo na bežného občana ako objekt, ktorému sa treba v premávke vyhýbať. Nie pre rýchlosť, ale zo strachu, že jeho vlastník má telefón vo vrecku saka už v roku 1994. Ghia Executive verzia to ešte prehĺbila – lesklé lišty, emblémy, prešívanie na sedačkách. Bolo jasné, že človek za volantom nečaká v radoch a nikdy si nenosí obed v nádobke.

A potom sú tu spomienky. Dedo ho mal. A dodnes si pamätá, aké obrovské to auto bolo. Možno preto, že v porovnaní so Škodou 120 vyzeralo Scorpio ako vládna limuzína. V skutočnosti malo niečo cez 4,7 metra, čo je dnes štandardný rozmer kompaktného SUV, no vtedy to bolo parkovacie prekliatie. Navyše s automatom, čo bolo v 90. rokoch pre mnohých obyvateľov jazdiacich na „1-2-3-4-N-R“ absolútne sci-fi.

Scorpio neprišlo očariť. Prišlo zaplniť celý horizont

Ghia dnes nemá kult. Nemá komunitu. Nemá ani poriadnu náhradnú mriežku chladiča. Ale má spomienkový šmrnc, pričom je to to auto, ktoré ste obdivovali na ulici, lebo ste netušili, čo to je. Jeho dizajn starnutím neprekvital, ale práve preto má čosi ako autoiróniu. Neberie sa vážne, no zároveň sa neospravedlňuje.

Ak dnes niekde zaparkujete zachovalý kúsok, väčšina ľudí prejde okolo bez povšimnutia. Ale ten jeden človek... ten, čo vie, sa zastaví. A usmeje sa. Nie preto, že je to najlepšie auto, aké kedy existovalo. Ale preto, že to bol Ford, čo sa pokúsil urobiť niečo veľké a podarilo sa mu to viac, než sa uznáva.

Ústup bez potlesku, no so vztýčenou hlavou

Z určitého uhla sa to celé dalo chápať ako nedorozumenie. Príliš veľké, príliš pokojné, príliš iné na dobu, ktorá práve začínala túžiť po niečom krikľavejšom. Všetko akoby sedelo. Výbava, elegancia, objem, len priestor, do ktorého sa dostalo, bol o krok vedľa. No nenechalo sa tým rozhodiť.

Nie všetko, čo zmizne potichu, bolo zabudnuteľné. Nie všetko, čo nestarne do krásy, musí zmiznúť v hanbe. Niekedy to, čo nezapadne, má len vlastné tempo. Vlastný rytmus. Vlastnú úroveň hluku , alebo skôr ticha. A práve v tom tichu to malo zmysel. V dverách, čo sa zatvárali ako trezor. V automatoch, ktoré neradili, ale plynuli. V tom zvláštnom pocite, že veľkosť nie je otázkou čísiel, ale spôsobu, akým zabrzdíte pred domom. Bez nátlaku. Bez pýchy. Bez jedinej potreby vysvetľovať, prečo to celé vlastne dávalo zmysel.