Nižšia stredná s anglickým prízvukom
Ford Fiesta MK3 z roku 1992 neprišla ako revolúcia, ale ako reakcia. Reakcia na to, že aj východná Európa raz otvorí hranice – a bude treba autá, ktoré budú dostatočne malé na parkovanie pri paneláku, ale dostatočne „západné“ na to, aby ste nimi mohli zapôsobiť v sobotu na čerpacej stanici.
V našom regióne sa Fiesta MK3 objavovala ako importovaný zázrak. Ak ste ju videli na ulici v deväťdesiatych rokoch, často bola dovezená „z Nemecka“ – kde prežila svoj prvý život ako firemné auto niekoho, kto sa musel zmestiť do fleetového rozpočtu.
Pre Slovákov bola Fiesta niečím medzi favoritom v obleku a zahraničným príbuzným, čo prišiel na sviatky s bonboniérou a silným akcentom. Bola moderná, no neuchvátila. Bola spoľahlivá, no neikonická. A najmä – nebola to Škoda. A to mohlo byť v tej dobe vnímané aj ako mínus.
Fiesta MK3 sa nepokúšala šokovať. Jej dizajn bol výsledkom excelovskej tabuľky, kde každý oblúk a každý spoj bol výsledkom praktickosti, nie estetického rozmaru.
Žiadne extravagantné svetlá, žiadne agresívne prelisy. Len čistá, funkčná línia, ktorá vo svojej jednoduchosti pôsobila... no, ako auto.
Ak by Fiesta bola človekom, bola by to kolegyňa z ekonomického oddelenia. Presná, dochvíľna, slušná – ale po desiatich rokoch si nespomeniete, ako vyzerala.
Veľké mená automobilovej histórie zanechali stopy. Fiesta MK3 zanechala len jemné otlaky v zaprášených garážach. Dnes už ich vidno veľmi málo – a ak áno, tak zvyčajne ako dôchodcovský relikt, ktorý prežil len vďaka tomu, že jeho majiteľ nikdy nezistil, čo je to plný plyn.
Fiesta MK3 nebola výnimočná. Ale bola súčasťou výnimočného obdobia. Obdobia, keď sme autá hodnotili podľa toho, koľko zjedli a nie koľko povedali o našej osobnosti. Obdobia, keď sa jazdilo na istotu – a nie na efekt.